Mesiac: september 2025

…. a tak… bolo by fajn písať o babom lete, ale ešte nenastalo… to oficiálne astronomické skončilo tento pondelok – 22. septembra… a tak akoby niekto v oblakoch prepol vypínač… a od utorka… jeseň….

…. a tak víkend bol ešte celkom letný… príjemne teplé septembrové večery… aj komáre si to užívali… ale ja nejak nie… nielen kvôli tým komárom… 

…a tak som stále niečo čakala… stále niekto chýbal… stále som sa obzerala či sa niekde nevynorí  – biely kocúr… asi som sa už zmienila o záchrane malého bieleho zúboženého zvieratka asi tak pred rokom a pol… skoro nevyzeral ako kocúrik… taký ufúľanček okakaný… ale jeho životaschopnosť a lieky podané zverolekárom na diaľku nakoniec spôsobili, že z chúďatka vyrástol krásny biely bežec… taký chrt v mačacom prevedení… behal ako strela… predstava, že bude zavretý niekde v byte!!!… nie, nedalo sa… aj keď bol hluchý a nástrahy z toho vyplývajúce veľké… a tak… nástrahy a obavy… realita… vlastne neviem čo sa stalo… len že sa stratil… 

…a tak rozmýšľam, že je to taká zvláštna skúsenosť… sloboda… pripútanosť… fabulovanie možných osudov… ale ten bol napokon len jeden… a neznámy…

… a tak bol kocúrik naposledy videný v to ráno, keď odišiel z tohto sveta Robert R….. a nenašiel sa ani po týždni… keď odišla Claudia C…. /svieti im na cestu?/… Claudia Cardinale bola fakt kočka!!!…jej pohľad…jej hlas – v minulosti častokrát predabovaný…jej osud… jej postavy…jej autenticita… jej podpora práv zvierat…nezabudnuteľná!!!

… a naša hudobná redaktorka vyberá:

Vtedy na západe 
Vtedy na západe/ harmonika 
Mačka na rozpálenej plechovej streche 

.. a tak 25. septembra odišiel sochár Juraj Bartusz…Kamenín (medzi Bíňou a Ostrihomom)… Praha… Košice… jeho diela sme v Galérii Živa nevystavovali, ale s dielom jeho ženy Márie Bartuszovej (pochádzala z Prahy)  sme sa stretli… vďaka… vďaka obom za ich prínos do sveta umenia… nielen SK alebo Československého!

… a tak sa s vami dnes lúčim s prianím skutočnej rovnováhy… zdravia tela a vyrovnanosti duše… i chrbtice… (kocúrikovia a kočky môžu naďalej robiť „mačací chrbát“:)))

vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1- a narodeniny majú prvé váhy a meniny Edity, Vaškovia, Mišky a Michalovia… a tak všetko najlepšie… hlavne tým myškám…“keď stretnete bieleho kocúra, zamávajte na neho… a rýchlo utekajte:))“

p.s.2- a lunárny kalendár odkazuje: dajte si kyslú kapustu a zatancujte si :)))

… a tak mi napadá otázka… čo majú spoločné Mexiko city – alebo CDMX… a Balaton?…. áno, štáty v ktorých ležia… náhodou (v slovenčine) začínajú na „M“… a potom?… potom ešte sopky…. a tak musím priznať, že keď sme v detstve chodili s rodičmi k Balatonu… vôbec som netušila, že sú v jeho blízkosti sopky… trochu podobné ako České stredohorie na Zrzavého obrazoch… to som vlastne nevedela ešte nedávno… ako som nevedela, že Popocatépetl je len 70km od hlavného mesta Mexika… aktívna sopka… dymiaca snehová hora… a tak som chcela niečo aj napísať o veľkosti Balatonou a jazera Valle de Bravo (ale nenašla som veľkosť toho druhého)… každopádne je Balaton najväčšie jazero strednej európy… a to že to nie je zvyšok pramora ma trochu sklamalo… ale na jazero a jeho veľkosť to nemá žiaden vplyv:))

….a tak sme dnes mali cez obed „akademickú debatu o tom, že keď má človek v mene veľa „R“ môže byť dosť tvrdohlavý… alebo len jednoducho ide za svojím… a nevzdáva to… a tak Robert Redford!…  a tak si budem asi navždy pamätať že na moje meniny odišiel z tohto sveta tento herec režisér, aktivista… a veľký sympaťák… neviem čo mal v sebe… ale jeho filmové role boli uveriteľné až do morku kostí…. koľko sĺz som uronila pri tragických koncoch v ktorých sa možno až vyžíval Sydney Pollack… jeho filmy Obyčajní ľudia… Tadiaľto tečie rieka… filmový festival Sundance v horách… a fakt, že pôvodne chcel byť maliarom a ilustrátorom… a študoval maľbu v Paríži!!!

… a naša hudobná redaktorka vyberá:

Raindrops… 
The Way We Were 
Kráter 2024 

… a tak o tých sopkách a jazerách viac nabudúce…. a sopka RR žiari ďalej v jeho filmoch… a verím, že hory Utahu budú naďalej živé Sundance-om…

… a tak sa s vami dnes lúčim s prianím dobrého obdobia rovnodennosti… rovnováhy a harmónie… radosti a mieru… do kosti))))

vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – a sviatok majú posledné panny a Matúšovia, Zdenky… Edity – všetko najlepšie!
p.s.2 – a lunárny kalendár radí: čistá voda a cesnak sú základom zdravia… a myslite na niečo pekné :))

… a tak som tento týždeň cestovala električkou v BA… zrazu som započula fragment rozhovoru: „prežiť štužkovú!“… obzrela som sa a videla dve dievčatá… navonok celkom bezstarostné a pohodové…. a tak som sa na chvíľu zamyslela…. keby tak maturita, ale stužková?… spektrum emoćií je široké…

… a tak mi napadlo „prežiť Mexiko“…niekto prežije v Mexiku pár dní… priletí a odletí… niekto sa v Mexiku narodí… stratí sa… nielen v dave… navždy… niekto prežije bolesť… namaľuje ju… žije v obrazoch… navždy…

… a tak som sa minulý týždeň ocitla na hodinku v Ostrej Lúke… niekedy pred tridsiatimi rokmi sme tam boli s kamarátom, ktorý si tam so ženou kúpil dom a chystal sa ho rekonštruovať… dávno sa rozviedol … dom ostal neopravený… možno niečo renovuje… na onom svete

… a tak bolo jasné, že hlavným cieľom cesty je kaštieľ Ostrolúckych… „pamätná izba“ nie je izbou podľa očakávaní… skôr minimúzeom… fotografie, citáty… žiadne osobné veci Adely O. – šaty, vankúš, hrebeň, posteľ…. ako to bolo skutočne medzi ňou a Ludevítom Š…. vedia len asi oni sami… a nepovedia… každopádne niektoré zdroje hovoria, že umrela na zlomené srdce a ĽŠ o tri roky neskôr na nešťastnú náhodu….

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:

ZVA 12-28 
Nazareth 
Patti Smith 

… a tak sa s vami dnes lúčim s prianím príjemného predĺženého víkendu a výletov letných v ňom!

vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – a meniny majú Márie, Ctiborovia, Jolany + panny – všetko najlepšie
p.s2 – a lunárny kalendár radí: dýchajte, radujte sa, opatrujte sa :))

…. a tak som minulý piatok trávila viac času vo vzduchu ako na zemi… nie neskákala som celý deň na trampolíne a ani som sa nedala na parašutizmus, bandžidžamping alebo rogalo… deň som viac-menej prelietala v lietadlách…

…. a tak postupne…. kým piatok pred troma týždňami mal ešte celkom pochopiteľnú a jasnú štruktúru… ráno okolo 7.00 odlet z Viedne do Londýna… tam na prestup… už si nepamätám koľko hodín sme čakali na prestup… len si spomínam, že som si kúpila zabudnuté štipce do vlasov a kvapky na spanie… a potom cca 9-hodinový let do Miami na Floridu… po vstupe do letišťnej budovy sme povedali, že letíme ďalej a máme len dve hodiny… veľmi milé zamestnankyne poodpájali nekonečné hadiacie sa šnúry pre nekonečne hadiace sa davy a v mihu oka nás nasmerovali na vízovú a pasovú kontrolu a potom šup-šup do čakárne… a večerným letom do Mexiko City (CDMX)…. hlavné mesto vyzeralo neskutočne, mali sme pocit, že letíme naopak, alebo že sa hviezdy zosypali na zem a my vidíme pomiešané žiarivé súhvezdia v plnom lesku….(o lesku a biede tohto mesta niekedy nabudúce)… a tak pri príchode na hotel okolo desiatej večer (miestneho času) sme mali pocit, že sme cestovali len od rána do večera a večer ideme spať… v skutočnosti sme boli na ceste cca 24 hodín… a zaspali sme v pár sekundách… asi som si zabudla dať aj tie kvapky na spanie (tie sa mi zišli vlastne až po návrate:))….

… a tak bolo jasné, že aj spiatočná cesta bude trvať celý deň, ale taký zvláštny deň…. priznávam, že som maturovala s fyziky… a priznávam tiež, že som ešte tak dlhý let nikdy neabsolvovala…. každopádne si budem asi musieť zadovážiť glóbus a nasimulovať tieto lety nejakým jednoduchým spôsobom aby som to celé absorbovala…. 

…a tak skutočne to prebiehalo nasledovne: okolo siedmej večer sme mali štartovať z Mexiko City… pre intenzívnu prevádzku na letisku sme sa zdržali… následne prišlo jednému cestujúcemu nevoľno a tak prišli záchranári a pána aj s manželkou odprevadili na pevnú zem a poskytli pomoc… pána mi bolo veľmi ľúto… odlietali sme cca o hodinu neskôr… na prestup v Dallase sme náhle mali miesto dvoch hodín jednu… cestou sme sa presviedčali, že to bude nejaké malé letisko a že to musíme stihnúť… a tak beh dlhými prázdnymi chodbami Dallaského letiska ostane dlho v mojej pamäti… (dobré kulisy pre nejaký horor)… a tak sme zanechali v systéme otlačky všetkých prstov (len na rukách)… a jazyk som sa neodvážila vyplaziť… a tak sme to stihli… a za nami dobiehali ďalší… zrejme z ďalších zmeškaných lietadiel… vyštartovali sme neskôr… ale to už bolo jedno, lebo v Londýne sme mali na prestup päť hodín!… bol večer, letušky a letuškovia pozatvárali okná, akoby nám chceli povedať: „milé deti, pozrite si rozprávku a hají… zobudíte sa až v Európe“… a tak kým na prvej ceste som si pozrela tri filmy a sedela som vzpriamená ako odvážna školáčka, na spiatočnej ceste som ledva dopozerala jeden a už na točilo do klbka ako zvieratko, ktoré si v preklimatizovanom lietadle chce dýchať do bruška… keď som sa dostala do neudržateľnej polohy, zobudila som sa a ospalým zrakom zoskenovala dianie okolo… dospelí vo väčšine prípadov spali a deti pozerali akčné filmy, drsné rozprávky a horory, ktoré im zrejme doma inak nedovolia:))…a tak sme pristáli v Londýne mierne zmátožení a rozospalí v piatok okolo 13-14 miestneho času… a päťhodinové čakanie sa nejak zvláštne vlnilo v relativite letového dňa… konečne som poslala pohľadnice… bolo mi celkom jedno, že boli písané na inom kontinente… kúpila som známky s kráľovnou v kníhkupectve kde svietili knihy Jane Austinovej, Malý princ a rozličné bedekre Európskych miest a pobreží… 

… a tak polnočný beh na autobus vo Viedni a kufor premočený Londýnskou búrkou boli už len čerešničkami na torte dlhého ale napokon úspešného letového dňa:))

…. a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:

Mexico 
Všichni jsou v Mexiku 
This is not America 

…. a tak sa s vami lúčim s prianím príjemných letno- jesenných letov… snov… výletov :))

vždy vaša Sally_Lu*

p.s. 1 – a meniny majú:  Maniany, Miriamy, Martiny a narodeniny ďalšie panny – všetko najlepšie
p.s.2 – a lunárny kalendár odkazuje: v nedeľu je spln a zatmenie mesiaca – pripravte sa na nebeské divadlo!