Mesiac: október 2025

… a tak istá nemecká firma vyrábajúca vysokozdvižné plošiny si vymyslela nový slogan… nie som si istá, či bola použitá plošina práve tejto firmy… každopádne istá plošina pomohla pri nedávnej krádeži vzácnych šperkov v Louvri… keď sa prvýkrát správa objavila v médiách mala som podivný pocit, že pozerám nejaký Francúzsky  film a nie aktuálnu správu a o chvíľu sa v prestrihu objaví Fantomas, Funes alebo Belmondo… k dnešnému dňu sa vraj podarilo nájsť štyroch z piatich páchateľov… avšak neobjavila som zatiaľ informáciu, že by sa niekde objavili aj ukradnuté šperky … ako sa písalo „nevyčísliteľnej hodnoty“… aj keď istý obnos bol stanovený… ide o historické originály… ktoré môžu byť rozobraté na fragmenty…a tak niektoré kamery ešte analógové nezachytili čo by zachytili digitálne… a tak najznámejšie múzeum sveta na čas zatvorené… a tak biznis s Monou Lízou bol pozastavený :)))… ľudia sú však vynaliezaví – fotia sa pod balkónom odkiaľ zlodeji vnikli do budovy…

… a tak „keď potrebujete niečo urobiť rýchlo“… ale čo je to voči večnosti…. rýchlo… rýchlo…rýchlejšie skôr než… 

…a tak tentokrát dušičky a sviatok všetkých svätých vyšli na víkend… prešla som cintorínmi pred týždňom… bol tam naozaj pokoj… jedinci alebo skupinky upratujúce a aranžujúce hroby predkov… spomenula som si na úvod filmu Volver od Almodovara… a potom som išla hľadať lístím zapadnutý hrob prastarého otca… a tak by som mohla písať aj o nových cintorínoch, ktoré sa ešte len pripravujú… prerastené lesom alebo vinohradom… etika, ekológia, ekonómia versus spevnené plochy… a tak Mexické cintoríny s kvetmi a jedlom… pestrofatebné  – domácky „pohostinné“… reálne som ich videla len v antropologickom múzeu v C.D.M.X.

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsi svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!
/Andrej Sládkovič

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:

Sluneční hrob
Twist in My Sobriety 
Mercy

… a tak sme mali tento týždeň v práci po práci malý Halloweenský večierok… časť kolegov neváhala a prišla pomaľovaná čierno-bielo v tvári… roentgenový charakter… pančušky… prenatálne detičky… priznám sa, že ja som si len domaľovala obočie a spojila ho nad nosom… Frida odpusť :))

…. a tak sa s vami dnes lúčim s prianím príjemného prechodu z októbra do novembra – všetko dobré a hlavne veľa svetla!!!

vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – a okrem narodenín škorpiónov budú oslavovať aj Denisovia, Hubertovia, Karolovia – všetko najlepšie!
p.s.2 –  a lunárny kalendár odkazuje: niečo pre seba urobte: napríklad sa pomasírujte „na sucho“… a hlavne sa usmejte :))

…a tak… a tak nechcem bilancovať… a tak priznávam, že som minulý týždeň písala v stave „covid-pozit“… je to taký zvláštny pocit… vlastne môžem s určitosťou konštatovať, že som s takýmto pozitívnym testom písala aj predošlé dva razy… vlastne ani neviem presne… cca pred tromi a potom aj pred dvoma rokmi… a tak mám také zmiešané  pocity, keď si spomeniem na hlášku z obdobia, keď sa táto choroba začala šíriť Európou… svetom… že to raz bude podobné ako chrípka… ľudia mali zimomriavky… pocit odporu… zúfalstva… hrôzy… možno aj nádeje, že nie, to sa nestane… alebo aj racionálne postoje… že je to vlastne bežný vývoj…. a tak cca pred desiatimi dňami, keď ma divne bolel členok a potom aj prs na ruke, kde ma nedávno poštípala osa… a potom divný chlad, akoby som mala mokro v topánkach… a kýchačka ako v najväčšej sezóne sennej nádchy… a práve som mala ísť na školenie… a tak mi napadlo urobiť si testy… a „měl ho tam!… test bol pozitívny!… a tak… som to už nejak nečakala (aj keď som počula o prípadoch v širšom okolí) a bojovala som… so svojou hlavou… s telom… chvíľu som mala tendenciu tváriť sa, že mi nič nie je… ale tie kopy zmáčaných vreckoviek…teplomet nad 37… a tak som sa prestala snažiť bojovať… ale neodovzdala som sa celkom chorobe… čo som po pár dňoch ľutovala… lebo choroba ma evidentne chcela zastaviť v pracovných aktivitách… ľahnúť si… vytvoriť si hranice z použitých vreckoviek… a nemyslieť na nič… neriešiť nič… a tak som nakoniec viac pracovala na diaľku ako ležala a dávky vitamínov tento týždeň ešte stupňujem… ale aj tak to nie je tak ako pri prvom covide, keď som v stave nemohúcnosti bola ešte dobrých x-dní… a tak dúfam…

… a tak som sa včera dostala po čase fyzicky „do práce“… a po práci hneď na prednášku do novootvorenej „tuby“… nie, nevliezla som do nejakej zubnej pasty… (predstava hranej pantomimickej scénky „Traja chrobáci„:)… tuba – nebola myslená ani ako hudobný nástroj…. správne „TU-BA“….“tu v Bratislave“ ..v nároží medzi Medenou – Štúrovou a Jesenského… v budove bývalého tlačového kombinátu Pravda… jeho bývalá vrátnica… ešte nedávno sieťová drogéria… nevyužitá miestnosť upravená na kaviarňo-výstavno-diskusný priestor… priestor inšpirovaný Camp-om v Prahe… ostáva dúfať, že bude rovnako zaujímavý a navštevovaný odborníkmi i náhodnými okoloidúcimi…

…. a naša hudobná redaktorka vyberá:

Adam Ben Ezra 
Jerry Leonide 
Hush Now 

…a tak sa s vami dnes lúčim s prianím príjemných októbrových dní… s dáždnikom či bez… ale s jazzom a dobrým drinkom určite! :))

vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – a meniny majú Kvety, Aurelovia, Sabíny… a narodeniny prví škorpióni :))
p.s.2 – a lunárny kalendár odkazuje: dajte si srvátku a buďte k sebe láskaví 🙂

… a tak som minulú sobotu dostala chuť otvoriť kokosový orech kúpený týždeň pred tým v jednom obchodnom reťazci… náhly impulz

 popri iných potravinách…motivácia  bola jasná… spomienka na Mexiko… v nedeľu, hneď na druhý deň ako sme prišli do hlavného mesta sme mali zakúpené lístky do Múzea Fridy Kahlo… postávali sme v rade pred múzeom… a na nároží oproti pouličný predavač kokosových orechov… tak trochu z nudy a tak trochu zo smädu sme sa tam vydali a kúpili si orechy umne nabodnuté predavačom – so slamkou… ale keď sme si ich chceli nechať rozbiť, predavač povedal, že je to druh, z ktorého sa neje dužina… možno špeciálne vypestovaný druh… alebo tú dužinu použili na niečo iné a nám predal len istú časť produktu… zvyšok predal niekam do cukrárne na strúhaný kokos do koláčov…a tak, keď som videla v SK obchode kokosový orech… neodolala som… bola k nemu prilepená zaostrená bambusová palička na prepichnutie a slamka… a tak som po pár pokusoch trochu silou prepichla orech paličkou a zabodla slamku… pamätala som si, že tekutiny je vo vnútri celkom dosť a tak, som časť vypila a časť pomocou slamky vyliala do pohárika  – na neskôr…. a tak som následne slávnostne hodila kokosáka o zem… mal naznačenú ryhu, kde mal prasknúť… pod škrupinou som čakala chutnú belostnú dužinu obalenú v hnedej šupinke… ale… no bolo skoro ráno… chabé svetlo októbrovej oblohy… mala som pocit, akoby som sa ešte celkom nezobudila…a tak keď som uvidela bledomodrú guľu…mierne do medenky… môj mozog zastal a nevedel vyhodnotiť…. asi tak ako v známom experimente s fialovými či bielymi šatami… nedávno sme si tento vyskúšali na jednom školení… a podobne som sa divila, keď pre mňa jednoznačne čierno-fialové šaty, videl niekto ako bielo- zlaté alebo aj bielo-červené… a tak som chytila kladivko a po tej čudnej veci z orecha ešte tresla… dužina vo vnútri bola podivne ružová a na nej belasé škvrnky… pleseň!!!… časť tekutiny v mojich útrobách som už radšej neriešila… ostatnú vyliala do drezu… a nafotila tento úkaz, ktorý bol ešte v záruke, (ešte teraz, keď to píšem je…) predtým ako som ho definitívne hodila do koša… v tej chvíli mi bolo jasné, že bloček z obchodu je už dávno v smetiach… v kontajneri… ale na prilepenej páske so slamkou bol aspoň distribútor… a tak som vybrala asi tri najlepšie foto a pripísala pár stručných a pragmatických… dosť neemočných slov… a poslala distribútorovi… odpoveď prišla obratom: „obráťte sa na predajcu“… a tak vlastne neviem aké je ponaučenie z tohto príbehu: odkladať si úplne všetky bločky z nákupov?.. nekupovať u nás tropické ovocie – alebo ak, tak ako dekoráciu?…keby som nebola upriamená na to vnútro- mohol orech ňou ostať navždy)))

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:

Send Me An Angel  
Joe Cocker
Woody Allenov New Youk 

.. a tak mi nedá nespomenúť Diane Keaton… odišla v sobotu do hereckého neba… a tak, z toho, čo som za posledných pár dní o nej prečítala… samé superlatívy… popretkávané ľudskosťou… akousi obyčajnou neobyčajnosťou…a tak som si chvíľu skúšala jej úsmev… aj to bolo ťažké… neviem, či som našla správny preklad, ale v niekoľkých vyjadreniach sa objavilo, že keď niekam vošla, bola srdcom alebo dušou miestnosti… okrem jej známeho hereckého talentu… toho, že sa nikdy nevydala hoci… Woody Allen… Al Pacino… Warren Beaty… majú zrejme teraz oči pre plač… W.A. vraj vyhlásil, že sú dva svety… svet s Diane a bez nej…. a tak som sa v záplave správ dozvedela, že okrem toho, že si adoptovala dve deti, venovala sa aj fotografii, dekorovaniu a rekonštrukcii domov… realitám… v deväťdesiatych rokov istý čas vlastnila dom – pamiatku, ktorú pred ňou i no nej obývalo niekoľko známych osobností… Samuel-Novarro House dom od syna architekta Franka Lloyd Wrighta – Lloyd Wrighta… nádherný dom… nádherná žena…!

…. a tak sa s vami dnes lúčim s prianím príjemnej druhej polovice októbra…..a dajte si pohár dobrého vína… možno aj vareného (nie kokosové mlieko:))…. na počesť hviezde … hviezdam!!!

vždy vaša Sally_Lu*

p.s. 1 – a meniny majú Vladky, Lukášovia, Hedvigy… a narodeniny ešte týždeň váhy a váhavci:)) – všetko najlepšie!
p.s.2 – a lunárny kalendár radí: „navštívte kaderníka a hľadajte vo všetkom dobré – (aj vo vašom novom účese:)“

…. a tak názov „ženy a návštevy“ evokuje niečo… a tak to hneď v úvode idem uviesť na pravú mieru: počas uplynulého týždňa som navštívila dve galérie… žiadna domáca návšteva… o to viac priateľov i neznámych ľudí som na týchto miestach stretla…

…. a tak začnem piatkovou návštevou v T galérii na Tehelnej vo Zvolene… priznám sa, že som myslela, že sa len tak „mihnem“…. charitatívny koncert (mne) neznámej pre neznámu… žena žene… a tak som sa dozvedela o nešťastí keramikárky Adrieny Kutakovej, ktorá pri požiari prišla o dom s ateliérom… jej životný osud nie je jednoduchý, ale prišla osobne  a veľmi statočne rozprávala o tom, že so synom mali šťastie, že neboli doma a nikomu sa nič nestalo… len prišla o celú výstavu pripravovanú na budúci rok – keramika by sa bola zachovala, ale zhoreli police, na ktorých bola uložená a všetky diela z nich popadali a rozbili sa… a tak ak máte záujem je možné Adriene prispieť do zbierky na čísle:

SK10 0200 0000 0011 7144 0152

… a tak samotný koncert… za požičaný elektronický klavír si sadla (mne neznáma hudobníčka)… a spustila… po pár sekundách mi bolo jasné, že tento koncert si chcem vychutnať do konca… neuveriteľná hra… spev… miestami jazz… klezmer… trochu prekomponovanej ľudovky… ale tá energia!!!… hovorila som si, že kde sa na Slovensku zobral taký zjav?… po vystúpení mi napadlo len jedno: Karin je svetová!… keď sme sa chvíľu na to rozprávali… plynulou slovenčinou a so širokým úsmevom poďakovala za poďakovanie… dozvedela som sa, že je z Arménska… a o chvíľu bežala na vlak… ak niekde budete vidieť avízo na koncert Karin Sarkisjan… prosím dajte mi vedieť… a pridajte sa… musím ju ešte počuť:))

… a do tretice včerajšia vernisáž Lucie Strassnerovej – Fabiánovej v Galérii Statua na Zámockej v BA… po čase opäť vidieť ten úchvatný priestor na úrovni záhrady s Toskánskym nádychom… Luciine špeciálne vypaľované vysoké vázy a tvary pripomínajúce suché prírodniny… jeseň – plody… kongeniálne!… ideálne na vychádzku a návštevu do konca októbra…

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:

Karin Sarkisjan
Karin Sarkisjan & The Ladies Ensemble  
Adriena Bartošová 

…. a tak sa s vami dnes lúčim s prianím príjemných októbrových návštev… priateľov i galérií… koncertov… prírody :))

vždy vaša Sally_Lu*

p.s. 1 a meniny majú: Borisovia, Terezky, Vladky- všetko najlepšie!
p.s2 – a lunárny kalendár odkazuje: upracte si skrine a ak pri tom prechladnete dajte si chren s medom :))

… a tak som dnes absolvovala pracovnú prednášku o Prahe… a tak, vidiac tie fotografie… napriek všetkým „pražským problémom“ sa mi po nej zacnelo…  a tak Praha stovežatá stovky rokov čnie do oblohy… snaží sa dotknúť hviezd aj keď je to niekedy nebezpečné… nemožné (pokiaľ sa hviezdami – star – nenazývajú niektorí ľudia:)… a tak som sa dozvedela, že hlavná pražská stoka ide po Parížskej ulici popod miesto, kde stál pomník Stalina až do Bubenča… a tam je múzeum čističky… kde pred x-rokmi mala jedna kamarátka svadbu:))… neviem, či už nie sú rozvedení…

… a tak som pred pár dňami videla film o Mexiku… žiaden cestopis… žiadna dronová kamera… všetko len kĺzajúch po povrchu… za ideálneho počasia… nie, bol to film o ľuďoch v Mexiku… o ich rôznorodosti… o ich životných túžbach… o tom, čo im podsúva TV… ako určujú určité skupiny životný štýl… o drsnosti… o náboženstve…o realite…o tradícii… o hodinových hoteloch… a tak som si spomenula ako sme spali prvú noc po prílete do Mexika… po 24 hodinách na ceste…človek by spal aj na chodbe… ale nie izba bola celkom príjemná… na strope nejaké texty… posteľ veľká s veľkým matracom (s kamarátkou sme si medzi nami vytvorili vankúšový útes)… matované sklo na dverách do sprchy – priamo z izby… aj do wc… človek vidí siluety… nevidí ich len keď sa nepozerá… nechce sa pozerať….:))) a tak napriek zvláštnym pocitom som zaspala „ako špalek“… a keď som sa zobudila, napadlo mi … nie je toto hodinový hotel?… nezisťovala som… zbalili sme kufre a pokračovali taxíkmi na autobusovú stanicu a mimo hlavné mesto… a tak vo filme padla informácia, že v CDMX= hlavnom meste Mexika je najviac hodinových hotelov… neviem či na rozlohu alebo na počet obyvateľov :)))

… a naša hudobná redaktorka dne vyberá:

Pražský výběr 
Mňága a Žďorp 
Pulnoc

… a tak sa s vami dnes lúčim s prianím… nech v teplých októbrových pelíškoch nemusíme myslieť na politiku :))

vždy vaša Sally_Lu*