blog

… a tak som nakoniec tých Rimanov stretla v Berlíne!!! (viď foto)… a tak som sa do tretice dostala do Berlína – pred rokom…- prvýkrát som videla Berlín 1989 a druhýkrát 1990 – všetko sa točilo okolo „múru“ – neprekonateľného a potom búraného a toho ničoho čo tam bolo okolo neho… (architektonické súťaže na územia okolo rieky Sprévy boli vtedy len vo hviezdach o Postupimskom námestí nehovoriac)…
– ale boli tam fantastické zmrzlinové poháre s jahodami, ku každému jedlu bola zelená lusková fazuľa a spolužiak v noci na vlakovej stanici (názov mi už vyšumel) pomocou slameného klobúka a karimatky chytil motýľa smrtihlava, ktorého za potlesku čakajúcich cestujúcich vyniesol do prírody – teda von z budovy…- a pred rokom…. až cestou ma osvietlo – vybrať sa do Berlína na výročie skončenia 2. svetovej!!! –  fakt svetové (neviem, či je príhodné povedať: „čaro nechceného“:))… a hurá, hneď prvý večer – „poďme na západ slnka pozerať priamo z Reichstagu!“ – koho by napadlo, že kvôli bezpečnostným opatreniam bude potrebné mať „miestenky“ a to na termíny až o nejaké 2-3 dni neskôr – ledva sme to tesne pred odchodom stihli – a po dni dažďa aj s tým zapadajúcim slnkom nad západnou časťou mesta:)) – zobrala som so sebou na výlet (vtedy čerstvú) dekupáž „Berlín“ -(viď.foto) – to čo na nej vidíte červené sú jablká a nie plamene okolo Brandenburskej brány… zato ruských turistov sa pred a za bránou motalo riadne veľa… ruština bola v tie dni na tom mieste snáď niečo ako „genius loci“…
– staré a nové v jednom zornom poli, fragmenty historických stavieb aj excelentné novostavby… (architektúra, urbanizmus, umenie, história))))))))

….čo dodať v predvečer dňa víťazstva? – čo iné ako odkazy z detstva: prvá myšlienka – stará mama( mimochodom hovoriaca dobre po nemecky) oslavovala všetky výročia „v predvečer“ – inak sa jej to nerátalo… jej spomienky na to, ako sa skrívali v pivnici aj so susedmi, ako museli byť evakuovaní, keď „išla fronta“ a potom našli vyrabovaný dom (vojaci našli aj ten šijací stroj zakopaný pod podlahou v obývačke).. a zo základnej školy si pamätám lampiónové sprievody (tie asi neboli v predvečer, ale priam 9.mája – myslím, že taký dátum víťazstva sme sa učili vtedy v škole) – na rozdiel od prvomájových sprievodov som sa na tie lampiónové tešila najmä kvôli – za a. – samotný lampión je úžasná vec (aj keď sem tam nejakému spolužiakovi zhorel v priamom prenose) a za b. – tie svetlá sprievodu v tme a potom vatra nad dedinou – to bolo niečo archetypálne (aj keď som to slovo vtedy nepoznala)… a ruské vojnové filmy… vojakov som vídavala po takých filmoch aj vo sne… a ešte ten pomník rovno pred domom… vojna bola v detstve tak blízko či ďaleko ako v tomto čase búranie Berlínskeho múru….- končím tento traktát za zvuku zvonov nedalekého kostola a vŕtačky suseda oproti…:)))

– a na záver mi nedá neposlať odkazy na tieto linky:

– Nebo nad berlínom – s ruským dabingom (Pítr Faľk)!!!!:
– a jedna hviezda, ktorá svietila ešte pred druhou svetovou
– prajem: príjemný a pokojný predĺžený víkend a mier na celej zemi a víťazstvo na vírusom – dovidenia!!!vaša Sally_Lu

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

… tak, dnes si môže (opäť) povedať alebo povzdychnúť: „človek mieni – corona mení“…- totiž: podľa plánov spred pár mesiacov som mala dnes ráno letieť do Ríma a o tomto čase sedieť niekde na španielskych schodoch alebo v blízkom okolí… mala to byť moja tretia cesta do toho večného mesta -“ konečne v kľude si vychutnať architektúru, pamiatky, atmosféru“….- po prvýkrát som sa ocitla v Ríme v roku 1991 – nedeľa uprostred leta – chcelo by to dodať „bezstarostného študentského leta“, ale nebolo to tak – cestou nočným vlakom z Benátok do Ríma, niekde okolo Rimini nás okradli – peniaze nám ostali len tie, čo sme mali popchaté po vreckách a fotoaparáty boli tiež fuč (v tom čase sa nám o kreditkách a iných, dnes bežných kartách, len matne snívalo) a tak sme úvod dňa prežívali na policajnej stanici, hneď na nádraží, musím sa pochváliť, že vzhľadom na nulovú znalosť taliančiny a nulovú znalosť akéhokoľvek iného jazyka okrem taliančiny na strane karabinierov, som predviedla životný pantomimický výkon, predvádzajúci okradnutie vo vlaku, napriek tomuto nadľudskému úsilu a ľudskej snahe karabinierov dať nám nejaké potvrdenie o krádeži sme napokon na Slovensku od poisťovne nedostali ani korunu… ale to nebolo v ten deň všetko – urobili sme pokus: „návšteva československej ambasády“ – nedeľa, nikde nikoho, len otrávený vrátnik, ktorému sme prekazili siestu sa na nás oboril, že sme úplne nenormálni, keď si chceme požičať od ambasády peniaze…no, priznávam, že naivní sme asi boli… hladní a smädní sme sa, už ani neviem ako ocitli vo Vatikáne, tam sme už o pomoc nežiadali, ani nás to už nenapadlo (hoci tam by to zrejme bolo celkom na mieste), napili sme sa z verejného vodovodu za bazilikou… a potom… potom som videla ten zázrak vo vnútri -úchvatný priestor ako taký, ale najmä Michelangelovu pietu (vtedy ešte bez bezpečnostného skla) – bola živá!!!! dýchala… to nebol mramor, to bola živá substancia… čas zastal, problémy s peniazmi boli na pár nekonečných sekúnd malicherné…

– keď som ju videla počas druhej cesty do Ríma v roku 2005 bola už za bezpečnostným sklom, rovnako krásna – ale už tak nejak „pohľad cez okno“- druhá návšteva bola spojená s účasťou na konferencii, poctivo sme sedeli od rána do večera na prednáškach, z ktorých si vôbec nič nepamätám, v pamäti však živo trčí mini izba v odporúčanom penzióne (vyššia ako širšia s oknom do dvora, kde ústila klimatizácia) ale aj úchvatné kongresové priestory, malé kaviarne, elektráreň prerobenú na galériu, cestu vyhliadkovým autobusom v daždi okolo kloaky Maximi… a úchvatnú baziliku sv. Pavla
— a teraz, tento týždeň, malo nastať to „do tretice“ – no neviem, čím si musím zaslúžiť, aby som konečne zhliadla Michelangelovho Mojžiša alebo Sixtínu…
– asi si pustím môj obľúbený film
– a keďže som celé detstvo riešila, či sa mi viac páči Michelangelo alebo Leonardo a obidvaja žili v Ríme – posielam najnovšiu dekupáž z tohto víkendu – poctu Leonardovi – servítku s motívom Michelandela nemám – ak by ste mali určite mi pošlite:))
CIAO!!!!!
Sally_Lu

• 

– no nedá mi v takýto mnohovýznamový deň nič nenapísať, nepodeliť sa:))- veď na 1.Mája musí mať každý spomienku!!!!, emóciu…. evokáciu))))- socialistické výklady, mávatká, sprievody, v sprievodoch buď roláky pod pionierskymi košeľami alebo nanuky do ruky!!!- priznám sa, že v detstve sa mi veľmi páčili alegorické vory (netušila som vtedy nič o karnevaloch v Riu:))…- a keď som prišla zo sprievodu domov – tak od susedov znela dychovka – to som vskutku neznášala…. až do doby po revolúcii: – raz som sa vracala nočným busom z Nemecka, v rámci povinnej prestávky sme v noci zastali na benzínke niekde v tme, otrávene a v polospánku som sa motala po rozsiahlom parkovisku – vyzeralo to na nudnú polhodinu, ale nakoniec som narazila na nejaku balkánksu kapelu – „dychovku“!!! – tiez mali prestávku, asi šli z nejakého koncertu, vytiahli nástroje a začali tam hrať – niekde v Európne, v tej tme už ani neviem v akej krajine sme boli, neviem ani koľko bolo hodín, viem len celkom uŕčite, že pomaly ale iste sa dalo do pohybu celé parkovisko – nie autá – ľudia sa roztancovali!!! bolo to úžasné!!! od vtedy som nadobudla iný vzťah k dychovke…
– ak si chcete urobiť domáci majáles posielam napr. Bregoviča alebo Markoviča – vyberte si:

//// a potom – nedá mi – spomenula som si na naše vernisáže v Severozápadnej bašte Zvolenského zámku, ktoré sme s Jozefom Klementom organizovali
– zalovila som v archíve – našla som až 5 vernisáží v tento deň – spomenula som si najmä na tú 1.mája 2004, keď sme vstúpili do EU a na úžasnú pani Augustínovú…- posielam pár linkov na tieto výstavy (foto sa nedajú zväčšovať – tak aspoň symbolicky)

http://galeria-ziva.com/buban.html
http://galeria-ziva.com/dobryden.html
http://galeria-ziva.com/defrag.html
http://galeria-ziva.com/hodvab.html
http://galeria-ziva.com/plece.html
– a na záver ešte niečo zo školy: v deň pred prvým májom (aha, tak to som mala napísať včera:)) sme sa pokúčasli obmäkčiť pedagógov trochu (na tú dobu) drzími nápismi na tabuli: „ZAJTRA BUDE MÁJ PRVÝ, DAJTE POKOJ NAŠEJ KRVI!“ alebo „MÁJ JE LÁSKY ČAS – NESKÚŠAJTE NÁS!“ – pamätám si to celkom jasne – sama som ich tam písala (priznám sa, že pred hodinami s prísnymi učiteľmi sme ich mazali a potom pred „vhodnejšími hodinami“ obnovovali:))

—-prajem: krásny prvý máj, či s guľášom alebo nanukom, alebo picassovými holubicami a mávatkami, alebo len tak v láske a hlavne radostne!!!!

óda na radosť

– s láskou vaša Sally (Lu)))

-nedeľné pozdravy nielen z Br(L)a_vy:))))

– dnešná fotopríloha má 3 časti ale časovo len 2, jednoducho – presne pred polrokom som bola v Tatrách našich Vysokých – „úloha znela jasne“: konečne sa dostať (vyviezť) na Lomničák a zložiť výstavu v Zlatej bráne v Starom Smokovci…

– a aby som zvoľna nadviazala prítomnosťou: najnovšie foto sú z najnovších dekupáží z minulého týždňa (jedna z nich bola robená na objednávku =sova))…priznám sa, ž po decembrovej výstave som už ani nemyslela, že budem v tejto technike pokračovať, ale konštelácia týchto dní & aj sem tam „priam objednávka“ ma k tomu povzdbudzujú – čiže, ak by vás niektorý obrázok oslovil a priniesol vám radosť, alebo ak máte nejaký námet – napíšte mi, servítok mám stovky, lepidlá a rámiky sa míňajú, ale verím, že čoskoro  otvoria aj tie obchody, kde ich majú

prajem príjemnú nedeľnú siestu Lu*

Aretha Franklin – I say a little prayer

• 

• 

• 

• 

• 

….na záver týždňa posielam trochu „vyššej kultúry“: Baletku!

pravda je trochu nižšia, dalo by sa povedať, že priam: „malá (tučná) baletka“… /spomenula som si práve na pesničku Mariky Gombitovej: „Malá smutná baletka“/… ale táto má na tvári úsmev…(ktorý nie je žiadna šifra:))… napadlo mi, že úsmevov je v týchto dňoch fakt málo – hlavne tých na ulici… môžeme sa potešiť úsmevmi za bránami bytov, vo filmoch… alebo žeby v zrkadle? :))

dnes sa mi sníval sen: ocitla som sa na pódiu nejakého malého klubu (nebolo to predstavenie, bolo to tak trochu z plezíru) a spievala som (tak nejak karaoke) „Dočkovu“ pieseň: „Ľúbim ťa“ (priznám sa, že to nebola pre mňa zvlášť obľúbená skladba), zaváňalo to trapasom „nonplusultra“, ale nestalo sa…. naopak, užívala som si tú pieseň – totiž: a./ – všetci v tom klube ju spievali spolu so mnou…. b./-spievali sme len refrén..

krásny deň a krásny víkend v dobrom zdraví… zdravím!!!Lu

a teraz jukebox:

Marika Gombitová, Modus – Úsmev

Michal Dočolomanský – ľúbim ťa

a nakoniec aj tá baletka: 

• 

…pozdravujem vás s Velkonočným piatkom a posielam ikonu, vytvorenú za posledný týždeň, toto je jej príbeh:…drevo nie je tentokrát z Marianky, ale z najbližšieho lesa za domom… horko-ťažko som našla nejaký úlomok zo zrúbaného spráchnivelého stromu, našla som jeden zaprášený kúsok, po ktorom lozili mravce (priznám sa, že som ich musela odtiaľ trochu vyklepať a zopár ich ešte lozí niekde po balkóne – nech mi odpustia))… a teraz ten obrázok: je z nejakého rakúskeho kostola, už neviem presne z ktorého… autora grafiky nepoznám (ak by ste spoznali, koho je to dielo, prosím, napíšte mi), našla som ho založený v jednej knižke a namiesto mena autora bol na zadnej strane nápis:

„Ihr werdet mit Frohlocken wasser schopfen aus den quellen des hells.“= Z prameňov pekla budete s radosťou čerpať vodu(!!?)

…keďže som sa nemčinu nikdy celkom nenaučila a bolo skoro ráno, a písmenká na obrázku boli fest malé, tak som si vôbec nevšimla, čo som zadala do prekladača… pozrela som sa ešte raz na text: namiesto jedného „L“ malo byť „i“ – správny nápis mal znieť:

„Ihr werdet mit Frohlocken Wasser schopfen aus den Quellen des Heils.“ Budete s radosťou čerpať vodu zo zdrojov spásy.

 …a to bol len úvod… na dekupáž som chcela použiť kópiu obrázku… do jednoduchej čiernobielej kopírky som vložila obrázok… a z kopírky vyšlo „biele plátno“ – nie biely čistý papier, ale papier, na ktorom bolo niečo ako zvlnené plátno bez obrazu – prázdna pomačkaná plachta (pre fajnšmekrov môžem nabudúce preposlať:) … nakoniec sa kópia podarila asi na piatykrát…. už vás ani nebudem zaťažovať tým, že keď som pripravovala podklad so zlatým sprejom, tak namiesto zlatej sa na dreve objavila farba strieborná (možno len nejaká zvláštna biochemická reakcia so spráchnivelým drevom…)

…Veľký piatok – voľný deň, sviatok, na základnej škole však v tento deň ešte sviatok nebol, školník zatváral centrálny hydrant, lebo inak by sa po schodištiach školy liali vodopády…. ale to bolo ešte vtedy, keď piatok nebol sviatok…. raz, v celkom iný takýto deň som na sviatky vycestovala na výlet za priateľmi, chce to zmenu, hovorila som si, dlhou cestou vo vlaku som dospela k tomu, že témou Veľkej noci je „smrť“, nepíše sa mi to ľahko… muž, s ktorým som sa v tých dňoch zoznámila, mal s touto témou svoje skúsenosti, mal jazvy na zápästiach a už zrastené polámané kosti… uvedomila som si, že moja myšlienka bola trúfalá, naivná, neohrabaná… a potom pred rokom, na bielu sobotu, keď navždy odišiel náš priateľ a vydavateľ… áno bol to iný deň v mesiaci, ale bola Veľká noc… a tento rok: strach z choroby a smrti, ktorý nám zabraňuje vycestovať za našimi blízkymi… nie, beriem späť – toto nie je hlavná téma! – hlavnou témou Veľkej noci je: nekonečná ľudskosť, pochopenie, viera, nádej a hlavne láska…a ako povedal Paolo Coehlo: „Nedovoľ svojej mysli, aby diktovala tvojmu srdcu. Pretože myseľ sa veľmi rýchlo vzdáva.“

Ďakujem, že som sa s vami mohla podeliť s touto úvahou, prajem vám sviatočné dni plné nádeje, lásky a krásnych snov
zdravím!L*

• 

…sú to presne dva roky od otvorenia mojej prvej výstavy dekupáží v Bratislave – v K -galérii, ak ste boli na vernisáži, možno si spomínate, že po dosť chladnej Veľkej noci vtedy „zo dňa na deň“ prudko prišla jar…..pred pár dňami som upratovala police s knihami a našla som tam prachom zapadnutý objekt – na kúsku dreva z pňa alebo konára brezy nalepený „svätý obrázok“ a dokola domaľovaná romantická krajinka, farby boli vyblednuté a opadané, obrázok matný, brezová kôra zosušená a miestami polámaná, na zadnej stane, priamo na dreve, úhľadným starostlivým písmom „č.7“ a číslo 1252, prach a pavučiny… spomenula som si, že keď som prvýkrát prišla do tohto bytu, bola tu len zánovná kuchynská linka, dve rozhegané stoličky, tri porcelánové hrnčeky s drobnými vzormi a tento obrázok…. a tak som ho teraz, po rokoch, vytiahla z police a „tak trochu zreštaurovala“ – oživila a doplnila farby, nalakovala a prezlátila rám… a uvedomila som si , že toto je vlastne tá prvá dekupáž, ktorá ma možno podvedome inšpirovala a tiež naplnila slová z histórie tvorby dekupáží, ktoré pred dvoma rokmi odzneli v príhovore na vernisáži: “ najprv sa tvorili dekupáže s biblickými motívmi a potom nastúpila éra tých svetských“……- srdečne vás zdravím, buďte zdraví!!! & pokojný veľkonočný týždeň vám i vašim blízkym, či už ste spolu alebo len na diaľku, opatrujte saL

•