traktát realitivita DŽUNGLE

…a tak sa mi zdá, že od posledného traktátu spred týždňa uplynuli roky… dobre, tak mesiace… týždne…a nie dni ako to v skutočnosti je…
…a tak som sa za posledné dva dni trikrát ocitla v areáli jedného zdravotníckeho zariadenia… (nie nezablúdila som, bolo to cielené, aj keď ešte pred dvoma dňami som si myslela, že tam bude stačiť ísť raz… ale o tom niekedy inokedy)… chcelo by to komentár typu: „človek mieni…“…. časový odstup je ešte primalý a čo bude o dva dni alebo o týždeň tiež neviem, ale prianie je isté a jasné: „dúfam, v uzdravenie a zdravie a naberanie nových sil“… nádej, viera…
….a tak som si už včera všimla odbočku k parkoviskám nad areálom a pri nej nenápadnú šípku: „krížová cesta“…
…a tak som sa dnes v smere šípky vydala a zanedlho som zbadala naozaj prvé zastavenie
…a tak som na rozhraní lesa a rodinných domov idúc po nie príliš komfortnej cestičke z rozdrvených kameňov objavovala (pre mňa) celkom nový „Kramársky fenomén“, priznám, že jednotlivé zastavenia príjemne oživovali predtým celkom nudnú cestu do lesoparku (keďže bola tak nudná a pomerne strmá, už roky som po nej nešla))), približne na mieste, kde som si pamätala presklenú vitrínku s ikonkou na strome, je osadený kríž a vysvetľujúci text…
…a tak som sa dozvedela, že krížová cesta je z roku 2018 a bola vybudovaná pre/za (v prospech) pacientov liečiacich sa v areáloch pod ňou ale aj pre všetkých obyvateľov mesta… priznám sa, že som v tej chvíli bola vďačná neznámym farníkom neďalekého kostola za zbierku, na základe ktorej sa vybudovalo toto nenápadné krajinné dielko
…a tak som ostala stáť pri kríži a dojatá som v tej chvíli zabudla na všetky stresy a krízy minulých dní…
…a tak som sa pár minút rozhodovala, či sa rovnakou cestou vrátiť naspäť alebo pokračovať lesným okruhom… zvolila som druhú možnosť, napriek tomu, že sa v lese začínalo trochu stmievať a cestou sa objavovali miesta rozryté od miestnych obyvateľov (nie tých z nedalekých rodinných domov) – diviakov… a niekde som čítala, že diviak môže byť celkom nebezpečný, takže k nim mám rešpekt… takže: radšej zrýchliť krok ako sa vrátiť po rovnakej ceste… nikoho som nestretávala, nebola som si po chvíli istá, či idem správne – opýtala som sa jediného človeka, ktorý šiel oproti a ten potvrdil správnosť mojej trasy… o chvíľu som už videla medzi konármi stromov rozhľadňu
…a tak som prešla cez tzv. „Americké námestie“ – áno, tak sa volá lúka v lese!!! – ak viete, prečo, napíšte mi prosím:))
…a tak som prešla popri partii opekajúcej špekačky, popri skupinke návštevníkoch rozhľadne… návštevníci lesoparku s deťmi, iní so psami a niektorí aj s deťmi aj so psami..a na ďalšej lúke ďalšie opakanie, ľudia… psi… niekedy by mi to aj vadilo….
…a tak som sa celkom v tom stmievaní prestala báť diviakov (rozrytých chodníkov bolo čoraz viac… hlavne pod dubmi – diviaky asi tušia z čoho sa robia špekačky a tak čakali niekde skryté, kým ľudia vyprázdnia les:)))
…a tak som veľmi pomalým krokom  zbehla strmým chodníkom zasypaným opadaným lístím k prvým domom na opačnej strane môjho lesného okruhu… a na celej ulici som nikoho nestretla…a v jednej predzáhradke som uvidela urastenú jedľu obysypanú šiškami, zastala som a pozerala na ten strom a nevdojak som si spomenula na také to ľudové „chlapci ako jedle!“… (kde ste? – v lese? – na bajku či so špekačkou na paličke?)
…a tak som si spomenula na výrok jednej kamarátky: „mesto je ľudská džungľa“……a tak pridávam zistenie, že v týchto časoch sa džungľa vracia do lesa:))
…a tak som pri písaní tohto traktátu prepínala televízne stanice a zrazu roztomilá Romy – Sisi, ktorá práve v najromantickejšom alpskom lese hovorí niečo v duchu:..“v každom kúsku lesa spoznáš útechu a krásu, to ma učil otec“ – dodáva v dialógu so svojim budúcim mužom… a iný výrok (neviem koho) hovorí: „človek, ktorý chodí často do prírody má lepšiu mienku sám o sebe“….

– a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
modlitba
svadba v lese
a z lesa k Dunaju
a na záver vás pozdravuje džungľová vílaSally Lu*

p.s. – pridávam celkom čerstvé foto z prechádzky
p.s.2: staršie traktáty

traktát NOVEMber

…a tak sme sa ocitli v polovici deviateho…. /pozor! nie 9,5 ((týždňa:)))… a od začiatku pandémie v našich končinách je len 8…mesiacov)… ale teraz je naozaj 9. mesiac! = november – podľa pôvodného rímskeho kalendára deviaty mesiac v roku (začínalo sa na jar marcom, február na konci len vyrovnával celkový počet dní v roku…) názov NOVEMBER vychádza z číslovky NOVEM = 9
…a  tak český listopad… no to je úplne jasné = žiadna číslovka, žiadne cudzie slová, obraz padajúceho lístia – aj malé decko pochopí:)))
…a tak škorpiónske obdobie kulminuje…
…a tak netuším kto a čo sa na konci tohto deviateho mesiaca narodí… ale dnes  – 14. novembra – majú (okrem jedného bývalého kolegu… nemyslím „bývalého“… kolegu, ktorý má narodeniny 17.11…. to je úplne iný dátum a iná história))))
…a tak majú dnes narodeniny alebo „by mali“: Princ Charles, Claude Monet, Johan Hummel, Stefano Gabana a…… Astrid Lindgren…a tak sa musím pri Astrid zastaviť – kto nepozná Pipi dlhú pančuchu, nech sa ani nehlási!!!:)))
…a tak som práve chcela poslať link na jeden festival… ale nekoná sa… ale posielam iný, ktorý práve virtuálne prebieha a v nedeľu popoludní by mala byť prezentovaná architektúra Prahy

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Pipi
JNH/skladba má cca 1/2hod)))
ružová hmla

z tmy novembrového podvečera vás srdečne pozdravuje/m)))))h
vždy vaša Sally Lu*
p.s. – pripájam pár nových dekupážíp.s.
 – staršie traktáty

traktát pablo

…a tak som sa pred x-rokmi o takomto čase ocitla v Toskánsku, pred X-z rokmi v Ľubľane…ale pred X-y rokmi aj v Barcelone…
…a tak, nebudem zavádzať, že som tam bola pred pár dňami… ale áno bola, fakt, verte mi – vo sne (viem, že 2x opakovaný fór nie je fór, ale naozaj sa mi snívalo o Barcelone)… ale pekne po poriadku… išla som smerom na východ od bytu mojich priateľov, kde som bývala (aj v skutočnosti pred X-y rokmi a ešte raz by som sa im za ich pohostinnosť chcela poďakovať!… mimochodom vtedy to bolo po zhliadnutí Almodovarovho filmu ))… a tak som prešla cez Ramblu a pomaly som sa blížila k bazilike Santa Maria del Mar, v ktorej sa námorníci pred odchodom na more modlili…. ale nedošla som až k nej a niečo ma nútilo odbočiť do uličiek smerom na sever a… a potom som sa naozaj zobudila a….keď som si trasu prechádzky opäť premieta v hlave a naklikla som si mapu Barcelony a… a zistila som, že som sa zobudila tesne pred „Museu Picasso de Barcelona“… no jasné!!! – Picasso!!!… (jeho rodný dom je v Malage)… nakoniec som nebola v jeho múzeu ani v jednom z týchto miest, ale veľmi jasne si vybavujem jeho skvelú výstavu v centre Viedne… podľa plagátu „klasický Picasso“, ale na mieste som zistila, že… obrazy mali rozmer snáď  2x3metre – boli obrovské a úžasné, fakt mi padla sánka a nevedela som sa od nich odtrhnúť, naopak, mala som chuť vojsť do plátna (myšlienka namaľovať niečo tak úchvatné mi nenapadla:)))… ešte dlho po tejto výstave sa mi posmieval jeden známy, že mám stále Picassa na malej fotke nad pracovným stolom… ležérna fotka PP na hojdacom kresle vystrihnutá z nejakých galerijných novín… s tým známym už v kontakte nie som, ale PP sa ta mňa z fotky usmieva stále a keď sa na neho pozriem usmievam sa tiež… pred x-rokmi mali v SNG v knižnici filmi o umelcoch – maliaroch… jedným z nich bol aj Pablo a tak som mala možnosť si jeho živelnú maľbu vychutnať takmer „v priamom prenose“ – maľoval na veľkú sklenú tabuľu a kamera ho snímala spoza skla – načrtol jeden motív, rozmaľoval ho do dokonalosti a v zápätí ho celkom inou farbou priviedol k zmaru a postupne k niečomu celkom inému, v konečnom dôsleddku tiež geniálnemu a tak to pokračovalo v kruhoch niekoľkokrát… jednoducho Picasso ako prírodný živel = škorpión!!!

Dúhové valiace sa kamene
N_trio
+ niečo nemožné

škorpiónsky vás zdraví vždy vaša Sally_Lu*
p.s. – nezohnala som žiadne picassovské servítk, uznajte, nedá sa do Viedne,,, ani len do Trenčína… ak by ste nejaké mali, rozhodne mi pošlite:))p.2: staršie traktáty si môžte pozrieť na:http://www.luholikova.sk/blog/

traktát remember

…a tak som vám chcela poslať celkom iný traktát, ktorý už mám rozpísaný dva týždne, ale… ale nedá sa… keď sa v jeden deň… deň tesne pred „dušičkami“ človek dozvie, že pred dvoma týždňami mama jednej priateľky a pred dvomi dňami otec ďalšej… (nie nestali sa manželmi alebo milencami)… nie, nepoznali sa, aj keď by sa za istých okolností aj spoznať mohli… nie, odišli…. na večnosť… každý sám a každý v inej slovenskej nemocnici… (a  aby som bola „in“, ich diagnózy nemali nič spoločné s aktuálnou obávanou…)…a tak som sa v jedno popoludnie dozvedela ako sa uzavreli kapitoly ich životov… poznala som ich (nie nejak extra osobne), ale keď som ich stretla na ulici prehodila som s nimi pár slov… poznala som fragmenty ich životov (z rozprávania iných), generačný rozdiel mi nedával možnosť sa pri letmých stretnutiach dostávať do hĺbky tém… ale aj z toho mála, čo sme si povedali bola vždy zrejmá húževnatosť, s ktorou napĺňali svoj osud… a tak som si nevdojak spomenula na starú mamu, ktorá odišla presne pred dvadsiatimi rokmi, ako sa povie na dedine: „v požehnanom veku“ 94 rokov… áno, pani Vilma v jej veku ešte čulo kominkovala a robila horoskopy a hoci boli rovnaký ročník, žila ešte osem rokov dlhšie .. ale statá mama bola stará mama… a nik iný mi nerozprával rozprávku o Martinkovi Klingáčovi… a nik iný nevaril tak úžasné pirohy so slivkovým lekvárom a maslovou strúhankou (a na vrchu poriadne pocukrované práškovým cukrom)… a nik iný tak od srdca nenadával starému otcovi, keď na papučiach doniesol z dvora do chodby nejaký ten slepačinec… a keď odchádzala hovorila po nemecky niečo o Kremnici, kde sa narodila a prežila svoju mladosť .. nechali sme ju v izbe a išli oberať na záhradu jablká, keď sme prišli k bráničke záhrady, zistili sme, že sme zabudli kľúče doma… rozmýšľali sme, či preliezť plot… v tom zazvonil telefón: „Vráťte sa, omama odišla…“… a tak sme sa vrátili… a tak sa stará mama v ten deň – prvý a poslednýkrát viezla v bielom predĺženom mercedese… dožila sa toľko rokov, že už nejazdili čierne koče  ťahané koňmi – všetko vyzdobené smútočnými stuhami, ako si to pamätám z detstva u nich na dedine… po pohrebe ma niekoľko dní v noci premkýnal strach, či jej tam nebude zima a či bude mať jabĺčka, ktoré každý boží deň popoludní čistila malým zeleným nožíkom… a potom, po čase, som mala sen a v tom sne omama vyzerala ďaleko lepšie ako si ju pamätám, bola spokojná a hľadala niekoho s kým by si zahrala karty (najradšej hrala „lórum“ so sedmovými kartami)))…….a tak som si spomenula, že niekde mám odložený pozývací list cca z roku 1925, na základe ktorého si chceli našu omamu adoptovať bezdetní príbuzní z Ameriky (myslím, že z New Jersey) ... a tak som vám teraz mohla písať celkom iný traktát po anglicky… ale, keby bola chcela ísť do Ameriky… to by bol naozaj celkom iný príbeh)))

..a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:dead can dance
japonský duch v priestore
HAMmEl
s prianím pokoja a svetla v duši
vždy vaša Sally_Lu*
p.s. dnes miesto dekupáží pridávam tohtotýždňové foto… a hlavne „dúhu nad klinikou infektológie“ z dnešného rána:))
p.s.2 – staršie traktáty môžete nájsť na:http://www.luholikova.sk/blog/