traktát_stretnutia x-tého druhu)))

…a tak som si myslela, že tak skoro o vlakových príhodách písať znovu nebudem, ale… ale: nedávne dvojhodinové meškanie strávené vo vozni prvej triedy… a tak ponúkam fragmentárnu reportáž z tejto cesty:… cestovala som opäť vlakom na známej trase, kde už tak nejak rátam s polhodinovým „pravidelným meškaním“ (v duchu idei: lepšie nech idú vlaky horšími úsekmi pomaly ako by sa mali priam vykoľajiť…)… a tak som si už dopredu pozrela či náhodou nie sú výluky – a aj boli!!! – už priamo v Bratislave sa vlak kľukatil niekde cez Raču aby sa predsa len doštrikoval do Vajnor a vyrazil plnou parou smer Šaľa atď…. vlak nebol plný… aspoň tá prvá trieda – max 1-2 cestujúci v kupé… v našom som sedela pri dverách a diagonálne pri okne slečna, ako som neskôr zistila – cestujúca do Levíc… cesta po prekonaní výluky v Ba sa rozbiehala celkom v norme… slnko svietilo, stromy za oknom zlatli a polia zväčša ukľudňujúco hnedo-holé… rozčítala som si nejaký článok v novinách a v tom to prišlo… ledva sme sa rozbehli zo stanice Šurany a už sme aj stáli… vlakom sa najprv zaplavilo zvláštne ticho, potom tri hlásenia, aby sme nevystupovali, lebo stojíme z technických príčin… následne, asi po 10-15 minútovom čakaní a informačnom vákuu sa z jedného kupé rozoznel taký prejav zúfalstva a zúrivosti, že sa to takmer nedalo počúvať, ale nik sa neodvážil tomu mužovi oponovať, lebo v princípe sme vlastne zdieľali jeho názor…. akurát sme si nechávali svoje myšlienky zavreté v hlavách, dúfajúc, že sa okamžite pohneme…. a tak sa vybral jeden dobrovoľník dopredu zistiť čo sa deje (boli sme totiž v poslednom vagóne)… a keď sa vrátil, povedal, že sa pokazil rušeň… schytil svoj kufor a kyticu nádherných ruží, vyskočil z dverí vlaku na násyp a potom dolu na lúku a viac sme ho nevideli… po chvíli prišla zúfalá sprievodkyňa a správu nám oficiálne zopakovala… cestujúci postávali vo dverách svojich kupé a nevedeli ako sa situácia vyrieši… keďže som už pred rokmi pri takejto príležitosti zažila aj 3-hodinové státie v poli, odvoz autobusmi a presadanie na iný vlak… začala ma obchádzať existenciálna panika… začala som ľutovať, že som si nezobrala teplejšie topánky… teplejší sveter a čiapku… čaj do termosky… v sekunde som mala pocit, že „neviem kedy a kam sy z tohoto miesta dostanem“… úplne existenciálny pocit, aby som bola v nejakej neznámej krajine…… Šurany nie sú ani len v polke cesty… a keby som aj vystúpila nič o tomto meste neviem a určite by mi nešiel bus, tam kam som sa potrebovala dostať (a taxík by vyšiel poriadne draho..)… a tak až dnes som zalovila na nete a zistila som, že ako Villa Suran je už v 12.stor. toto mesto spomínané – za Belu ll….. ale ešte pred tým, tam boli obyvatelia mladšej doby kamennej, kelti… slovania… v erbe mesta dvojkríž, šesťcípa hviezda a polmesiac…múzeum sídli v ortodoxnej synagóge … a tak si hovorím, že niekedy tam naozaj vystúpim a pôjdem sa pozrieť… a tak po trištvrte hodiny „ničoho“ sa k nášmu vozňu prisunul rušeň, prilepili ho k vlaku a odtiahli naspäť do stanice Šurany… na pár minút boli zrazu „poslední prví“… sprievodkyňa oznámila, že nám vymenia rušeň a budeme pokračovať v ceste… pani z vedľajšieho kupé nervózne postávala v uličke, hovorila že jej muž jej už v Kozárovciach zalial kávu a potom utrúsila, že by si šla aj zapáliť, ale sa bojí, aby sme ju tam nenechali… a tak hoci nefajčím, išla som s ňou… o chvíľu sa objavili po oheň aj ďalší fajčiari a medzi nimi aj pani sprievodkyňa… nakoniec z toho bolo celkom príjemné medzi pristátie na čerstvom vzduchu… nadávajúci pán si medzitým vybavil odvoz (ale možno sme boli nakoniec v Leviciach skôr ako on…)… neviem, či ho tom stretla slečna z nášho kupé – ale celkom by ma to skóre zaujímalo:)))… a tak po týchto udalostiach, sledujúc každé malé zaškrípnutie a spomalenie vlaku, som sa nakoniec ešte dala do reči z pánom, ktorý cestoval až niekam za Banskú Bystricu… nakoniec som sa dozvedela, že je na ceste vlakmi už takmer 24 hodín – cestoval z Talianska  a vlak do Viedne meškal 3 hodiny!!! …a tak ma táto informácia nejak podivne ukľudnila a keď som nakoniec vystupovala v mojej cieľovej stanici uprostred zaujímavého rozhovoru… ani sa mi nechcelo von (do tej zimy a tmy večerného prázdneho mesta:))….

… a tak stretnutia… pred týždňom som šla jednou ulicou – tu za rohom – a zrazu predo mnou kamarátka – suseda, ktorú som už dávno nevidela, hovorila som si, že stále nosí rovnaké kožené kabely a rovnaký účes, prišlo mi to priam romantické, že je stále tak ľahko identifikovateľná…. a tak som na ňu tak od chrbta zavolala: „Katkááá!“ – nič! – neobrátila sa, asi hučal neďaleko prechádzajúci vlak… a tak som svoje oslovenie – zvolanie – opäť zopakovala s istým zvýšením intenzity hlasu… a ona zastala, pobehla som k nej pár krokov, otočila sa… a nebola to Katka…. ani Janka… ani nijaká známa… bola to úplne cudzia žena… v rozpakoch som sa ospravedlnila, ale aj tak sme mali kus cesty spoločnej…dobre, kúsok – možno sto metrov:))… a keď sme sa lúčili v bode, kde sa naše cesty opäť rozchádzali – potykali sme si… hoci netuším, či sa ešte niekedy stretneme:))
…a tak už som toho napísala dosť…. a to som sa nedopracovala ani k „blízkym stretnutiam tretieho druhu„…

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
„i cesta muže být cíl“ (Janota)
The Chemical Brothers 
BS 3 D 

..s prianím príjemných ciest jesennou či snovou krajinou a príjemných stretnutí všetkého druhu  sa s vami dnes lúči vždy vaša Sally_Lu*
p.s.1 –  28.X. oslavujú narodeniny okrem „Československa“ aj Julia R. a Robert R.  – všetko najlepšie!!!
p.s.2 – a Galéria Médium v Ba pozýva 28.X. o 17.00 na komentovanú prehliadku výstavy Hommage à Isaac Bashevis Singer

stretnutia

traktát_októó_ó_Olympie))))))

…a tak som prechádzala nedávno ešte cestou medzi dvomi poliami… naľavo svietili sviežo žlté slnečnice (možno zabudnuté … zo semiačok z minuloročnej úrody… nariedko narastené…).. a napravo boli všetky slnečnice suché, hnedé, s hlavičkami otočenými k zemi (nahusto – zjavne z tohtoročnej úrody)… a tak som mala pocit, že prechádzam cestou medzi dvomi ročnými obdobiami – medzi letom a jeseňou… a tak obedné slnko (najmä cez okno) môže ešte pripomínať leto… ale chladný vzduch, hmly a svetlo… hovoria svoje… jeseň je tu… október……a tak keď sa náhodou niekto obyvateľov Olympie a MOV opýta v zime, čo robili na jeseň – konkrétne 18. októbra(?) – tak budú môcť bez okolkov povedať, že zapaľovali oheň pre zimné OH… (nebojte sa, nebudem (ešte) teraz písať ďalší traktát o OH:))… „Petrááá idéééš!!!“ …pardón, nechala som sa uniesť… a tak „Olympia„… nie je to len mesto v Grécku, ale aj miesto v Paríži… slávna koncertná hala otvorená v roku 1893… tridsať rokov po tom ako Eduard Manet (1863) namaľoval svoju slávnu Olympiu!…. a o sto rokov v nej spievala Hana Hegerová (v období1967-69)… pred ňou tam roky kraľovala Edith Piaf (…do roku 1963) … a v 30-tych rokoch okolo nej možno chodila naša teta Anika…. ktorá vtedy žila ako dieťa v Paríži a cez druhú svetovú zažila bombardovanie tejto metropoly… a prečo spomínam tetu, ktorú poznáme len my v rodine, susedia… a možno ten inštalatér, ktorého nahovorila, aby ju odviezol do nemocnice a zrejme jej tým zachránil život?… kedysi som mala také plány, že si zoberiem mesiac – pol roka… rok… voľno a teta ma bude učiť po francúzsky (keď som bola v Paríži, mala som totiž intenzívny pocit, že nehrozí, aby som sa tento jazyk naučila na nejakom kurze)… no ale tento plán som nikdy nezrealizovala a po francúzsky viem akurát: „Pourquoi?“… a tak sa mi raz stalo, že mi jeden muž písal odkazy vo francúzštine (dobre vedel, že tento jazyk neovládam)… asi mal na mňa ťažké srdce… asi aj viem prečo… …a tak som v týchto dňoch zistila, že naša teta bola len o dva dni staršia ako Hana… obe sa mohli stretnúť v Paríži, či Prahe… a osláviť svoje narodeniny s dobrým červeným (nemyslím tým žiadnu stranícku príslušnosť…)… a tak tento pondelok teta slávila svoju 90- ku teta sama! (viem, že sa neparí ženám po 30- ke pripomínať vek, ale 3×30 – to sa nedá obísť!!!)… milá teta, všetko najlepšie! nech ti naďalej nevadí byť dva týždne na chalupe bez signálu mobilových či mobilných operátorov… nech máš naďalej guráž  – napríklad o polnoci maľovať strop v obývačke a nech tvoj vysoký a svieži hlas naďalej spája slovenčinu a češtinu s šarmantným francúzskym prízvukom! – na diaľku na zdravie!

Ako hovoriť o svojich šansónoch? Muži – nech som ich mala akokoľvek rada… boli predsa len vždy „tí druhí.“ Moje šansóny – to som ja, moje telo, moja krv, moje srdce, moja duša. Áno, ako o nich hovoriť?… Edith Piaf

…a tak musím ešte na záver dodať, že sa v októbrových dňoch urodili nielen slnečnice a známe či neznáme dámy… ale napríklad aj Borat!… Béla Lugosi alebo Vincent Šikula..

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Hana H. 
Edith. P. 
Tom P. 

… s prianím príjemných dní babieho leta, nech sa vám dobre sníva a so šarkanmi – v duchu – v oblakoch lieta:))
vždy vaša Sally_Lu

p.s.1 – neviem, či poznáte nejakú Olympiu – ak áno – dodatočne: „všetko najlepšie!“ 
p.s.2 – a  20. 10. je aj deň stromov!
p.s.3 – a ak by ste si chceli pozrieť niečo v teple kina – prebieha festival Be2Can

olympie

traktát_a tak_vlak)))))

…a tak som sa nedávno ocitla v jednej firme blízko hlavnej stanice – lepšie povedané za ňou na mieste, odkiaľ bolo vidno prichádzajúce a odchádzajúce vlaky… „aká romantika!“, povedala kamarátka, ktorá tam bola spolu so mnou a vlakom nešla ani nepamätala kedy… „ktovie koľko zase meškajú?“ – prebehlo hlavou mne, čo mám dlhoročné a permanentné skúsenosti:)))…
…a tak som dnes bola blízko petržalskej stanice…. pristavené vlaky sa chystali na cestu do Viedne… a tak som sa jemne zasnívala a spomenula som si na jedno konštatovanie: švajčiarske vlaky chodia načas, nemecké meškajú z pravidla päť minúť a niekde v latinskej Amerike môže byť človek rád, ak sa v priebehu dňa nejaká verejná doprava objaví… a tak som si povedala, že ako dobre, že tie vlaky niekedy aspoň načas odchádzajú z východzej stanice… a keď sa vo vlaku s niekým zaujímavým zoznámime – meškanie môže byť vítaným predĺžením príjemného stretnutia…. a tak priznávam, že som zažila takéto cesty, ale aj také, kde som sa ocitla v kupé sama a predlžujúce sa meškanie spôsobilo, že som sa už pred vystupovaním cítila ako nejaké zvieratko v klietke v zoo…. a tak mi prichádza, že je tam jeden zaujímavý časový faktor… povedala by som faktor „očakávania“ – ak sa niekto chystá cestovať hodinu a cestuje hodinu a pol je dobre rozladený (hlavne ak takto napríklad denne dochádza do práce:))… ale ak niekto sa chystá na cestu, ktorá má trvať štyri hodiny… tak s tými štyrmi hodinami je stotožnený… niekedy pri dlhej ceste môže byť prestupovanie celkom príjemnou zmenou – hlavne ak vlaky spoľahlivo na seba nadväzujú (aj také som zažila:)… a tak som si spomenula ako som cestovala vlakom do Florencie… mal to byť príjemný výlet (v duchu hesla: „aj cesta môže byť cieľ!“:)… ale priznám sa, že v určitých fázach cesty mi už pobyt vo vlaku pripadal nekonečný – hlavne, keď vlak vošiel do Benátok a potom z nich akoby cúval a ďalej pokračoval tak, že sme všetci vlastne sedeli naopak (čaro hlavovej stanice)… a tak som mala pocit, že sa možno vrátim zas do Viedne… a tak sa zmienim ešte o prestupovaní vo Viedni… totiž žiadne nebolo, lebo som to nestihla!!!… lebo v čase tejto mojej cesty nebolo bežné si pozrieť spoje na internete… a tak deň pred odchodom som si bola kúpiť lístok na stanici a informovať sa o tom prípoji… a tak som si skoro ráno zavolala taxi… prázdnym mestom ma spoľahlivo a načas priviezol pred stanicu… v dobrej nálade som vystúpila a… a videla… videla som odchádzať vlak… prišla som s batožinou k okienku a opýtala sa: „Toto nebol vlak do Viedne, však?“… odpoveď bola: „Áno, bol!“… „Ako je to možné?“ …“Dnes sa práve menili vlakové poriadky a tento vlak od dnes chodí o pätnásť minút skôr“… podlomili sa mi kolená a v pikosekunde som mala pocit, že celá moja expedícia spľasla ako prasknutý balón a so všetkou batožinou sa môžem vybrať akurát tak … do práce (a konečne prídem prvá:)… ale v tom… v tom pribehol k okienku muž s rovnakou otázkou…. a samozrejme dostal rovnakú odpoveď… a potom uvidel mňa „s uletenými včelami“ a opýtal sa ma… nie na vlak ale na cieľ cesty…. mal auto zaparkované pred stanicou a šiel do Viedne do práce… a nezostalo mu vtedy nič iné, len v ten deň ísť do práce autom… a tak mi ponúkol odvoz… a tak som bola dovezená až pred stanicu…. dokonca mi pomohol s batožinou do kupé… stihla som!!!
… a tak som si spomenula ako som niekedy na základnej škole napísala básničku (s takmer nulovými skúsenosťami vlakového cestovania, ale vlaková stanica bola celkom blízko na vlaky a spúšťajúce sa rampy sme pozerali rovno z obývačky:))

„Na osamelej koľaji
drieme si takmer od jari
opustený vlak
je to veru tak…“

…a tak som cez víkend v TV zachytila správu, že vo Zvolene na jednej záhrade prišlo k úžasnému objavu… očakávala som mince zo stredoveku, alebo hrebeň z doby bronzovej… jednoducho nejakú úžasnú, hrozne starú drobnosť vykopanú pri jesenných záhradných prácach (vždy som si priala niečo také zažiť:)… ale!!! avšak!!! – zbystrila som pozornosť a pozrela sa na obrazovku – objavom bol vagón!!! … historický VAGÓN z 19.storočia!!!…. bola som tak ohromená – takmer ochromená, že som si to celé dobre nezapamätala (ak ste zachytili viac – napíšte)…. a tak som si tom krátkom príspevku všimla akurát to, že dvere do vagóna neboli jedny ani dvoje… ale!!! – do každého kupé boli osadené samostatné dvere z exteriéru…a tak mi napadlo, že v tom vagóne nebola zrejme chodbička a ani wc… a cestujúci museli zrejme navštíviť nejakú latrínku na stanici (ktovie koľkým takto ušiel vlak)…. a sprievodcovia – netuším ako kontrolovali lístky a aké boli… a tak verím, že milovníci starých vlakov vagón opravia a niekde ak naživo sprístupnia a niečo k tomu ak povedia… ….a tak zisťujem, že vlaky a vlakové témy sa vedia pekne rozkošatiť… a tak navrhujem, že niektoré vlakové príhody si nechávam na iné traktáty:))

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
stop that tain  
stop that tain (BM) 
kocábka
 
.. a keď sa vlakom vyhýbate veľkým oblúkom, ale téma je vám blízka odporúčam… niektorý z filmov:
Kalamita 
Veľký šéf 
Vražda v Orient exprese (tá z roku 1974)
Přednosta stanice
a kto nepozná hlášku: „Nestavíme, máme spoždění!“???… a ak túžite po výsostne osobnom zážitku s knihou na dlhšie jesenné večery – „Obyčajný život“ Karla Čapka  

…a tak sa s vami dnes lúčim s prianím romantických ciest vlakom s nemeškajúcimi spojmi… a keď meškajúcimi tak len s príjemnou spoločnosťou (aj keď za respirátormi sa vedia úsmevy pekne ukryť…:)))…. vždy vaša Sally_Lu*

p.s. 1 – a na vlakovej stanici si môžete kúpiť v dnešnej dobe okrem modelov vláčikov aj pexeso alebo vlakové rozprávky…
p.s. 2.- a Spirituál kvintet končí po 61 rokoch…

vlak

traktát hrozno_branie)))

… a tak „ja nič – vy nič“… alebo vy áno?… foneticky opäť „vy-nič“… nebudem pokračovať vo vetvení výhovorky…. a už vôbec sa nechcem dostať k téme „janičiarstva“… a tak niežeby som ignorovala ypsilóny… ale jadrom dnešného traktátu je „vinič“…. vinič hroznorodý… teda rastlina rodiaca hrozno… a napokon „vinobranie“ – prečo vlastne nie „hroznobranie?“…nenašla (a nehľadala) som žiadnu štatistiku aké percento obratého hrozna sa skonzumuje ako „stolové hrozno“ a koľko sa spracováva na nápoje: šťava, mušt, cider, burčiak, beajuolais, malaga, sherry, vermut, sekt, šampanské…víno! … a tak predpokladám, že keď ide o „vinobranie“, tak tí, čo hrozno oberajú, alebo lepšie povedané, hlavne tí, čo vinohrady alebo vinice vlastnia, majú jasný zámer na konci sezóny: „víno!!!“… a predpokladám, že ich motivácia nie je len neustále potvrdzovanie výroku IN VINO VERITAS!… (nebudem teraz písať o „veritaske“ starej mamy…  mala totiž „singerku“:))

… a tak predpokladám, že naprieč vinárskymi oblasťami severnej pologule vrcholí vinobranie… mám určité správy z Francúzskej oblasti Champagne (mimochodom veľkej ako tretina SK)… a tak sa, ako u nás, aj tam vinobranie, kvôli nepriaznivému počasiu na prelome augusta a septembra posúvalo… priznám sa, že som sa nikdy nijakého oficiálneho vinobrania nezúčastnila… začiatkom jesene sme chodili skôr na zemiakové brigády… raz sme bývali v jednej obci pod Tatrami… naša babská skupinka spala priamo v obývačke u starostu obce… nado mnou na stene visel uspávací gobelín – zrkadlový obraz jeleňa hľadiaceho na mesiac – vlastne dva jelene hľadiace na dva mesiace – samozrejme symetricky otočené k sebe… ale žiadne víno… nespomínam si na žiadne pravdy ale ani žiadne viny……. a tak zisťujem, že mám k tejto téme rešpekt (asi aj preto, že „píšem nasucho“… dúfam, že sa v najbližších dňoch dostanem k  burčiaku …:))… a tak konštatujem, že víno je veda, umenie, vášeň, nápoj bohov, krv… tovar i poklad… a tak si spomínam ako som bola v jednom vinárstve v Taliansku… boli tam archívne vína… niektoré zaprášené fľaše myslím, že dokonca z 19-teho storočia… tie fľaše už asi nikdy nik neotvorí… nielen preto, že by boli tak vzácne a drahé… ale to víno v nich sa už zmenilo na želatínu… a tak kým v Bratislave tradícia „viech“ v podstate zanikla (vinári napr. na Vysokej mohli vyvesiť „viechu=zelenú vetvičku napr. z borovice“ – na svoj dom len pár dní v mesiaci a vraj, aby mali niektorí vyšší obrad púšťali vínachytivých návštevníkov nielen niekam na dvor,  do pivnice a kuchyne, ale ak to už inak nešlo aj do obývačky či spálne… ale v Dolnom Rakúsu alebo v Burgenlande vidno doteraz vyvesené viechy (ale zrejme až do spální návštevníkov nepúšťajú:) 

  • Víno pi z pohára, vedomosti z veľkej čaše (Čínske príslovia)
  • Umenie nie je chlebom, ale vínom života (Jean Paul)
  • Starý priateľ a staré víno sú najlepšie (autor neznámy)
  • Vodu káže – víno pijeboli aj takí, ktorí víno odmietli…a pili radšej vodu…

… a tak víno nesporne inšpiruje… aj filmárov… nedávno opäť dávali klasiku –  Červené víno….skvelé ochutnávky kalifornských vín sú vo filme Bokovka (len škoda, že chýba len priamy chuťový vnem, aj keď vypiť všetko to, čo hlavný predstavitelia počas filmu za týždeň za jeden a pol hodiny……) a oberačka na konci Dobrého ročníka (tam – vo Francúzsku –  mimochodom niektorí neverili, že v Kalifornii vôbec nejaké víno môže byť…:)… dalo by sa spomenúť aj Bobule, ale tie neboli celkom mojou šálkou… vína:))

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Burčiak 
Víno… 
Když mám tekutou révu… 
… s prianím „na zdravie!!!“ sa d vami dnes lúči vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – a tak k vínu patrí vernisáž – naopak – k vernisáži víno (patrilo, ale v „bezrúškovom svete“)  – a tak vás pozývam v piatok 8.X.  o 17.00do Zvolena do Galérie na Tehelnej na výstavu Martina Prokopoviča (obrazy budú – víno neviem:))
p.s.2 – a ak ostávate v Ba, dávam do pozornosti festival Novotvar 
p.s.3 – ako ilustrácia jedna novšia dekupáž