traktát chop_OK!

…. a tak internetové šopy začínajú ponúkať t-shirty a šortky… ale lyžiarska sezóna ešte len vrcholí a vrcholoví lyžiari lyžujú na vrchoch…. a TV poskytuje priame prenosy pretekárov a pretekáriek svištiacich po viac či menej ľadových zjazdovkách medzi viac či menej husto rozostavenými paličkami… a keď je zlé počasie, tak sa preteky posúvajú, prekladajú, rušia….
  … a tak komentátori na športových i nie celkom športových kanáloch chŕlia zo seba komentáre (akoby sme tie závody niekedy sledovali v rádiu:)

„..skvelá dynamika oblúka… ideálna vysoká stopa… mala pevne stáť na nohách… zbytočne dlho stála na jednej lyži… lyže vôbec nepustila, celý čas ich mala pod kontrolou… ani keby zostala v jednom postoji… prestala útočiť a hnať lyže dopredu… prvý medzičas má výborný…ešte stále trištvrte sekundy k dobru… v druhom kole zvykne zariskovať… ešte tesne pred cieľom môže dohnať stratu… veľmi vydarená jazda… musí tlačiť do lyží a agresivity… veľmi uhladený štýl… urobila veľký kus práce, ale akoby ju niečo ťažilo… ďalšia lyžiarka, ktorá skončila v bezpečnostných sieťach – našťastie je v poriadku… ďalšia lyžiarka, ktorá nedokončila… je to veľká škoda… dala do toho stodvadsať percent!… životný závod!“ 

…a tak som si posledný februárový víkend pozrela ženské preteky svetového pohára v alpskom lyžovaní vo Val di Fassa… hneď v úvode komentátor skonštatoval, že trať je ideálna a nenáročná… ale keď spadla nórska lyžiarka a v priamom prenose bolo počuť ako zachytená do sietí kričí od bolesti… záchranári… helikoptéra…. a potom pád rakúskej pretekárky, ktorej sa noha ohýbala v neprirodzených uhloch… povedala som si, že až tak „fassa“ to zas asi nie je a vypla som Tv prijímač a radšej som sa šla prejsť do hnedého lesa bez snehu…. 

 … a tak som si spomenula, chtiac-nechtiac, ako som sa v takomto období (konkrétne 12. marca) bola raz lyžovať na Chopku – južná strana… 
…a tak s odstupom času, musím skonštatovať, že podmienky na lyžovanie v tú sobotu vôbec neboli ideálne – chumelilo od rána… (preteky sa mali odložiť alebo zrušiť, ale na Chopku sa vtedy vlastne ani žiadne nekonali…)…a  tak sme si hore na Kosodrevine, niekedy cez obed, povedali, že to už nemá zmysel – lyžovať v tom ťažkom jarnom snehu –  a, že to bude posledná jazda a dolu na Srdiečku budeme radšej ostatných čakať pri čaji s rumom… a tak po čase konštatujem, že nejaká múdrosť radí, že sa nemá spomínať „posledná jazda“… možno až v cieli!… no ale tesne pred tým cieľom som v tom čerstvom ťažkom snehu spadla… žiadne elegantné šuchnutie na zadok, ani akrobatický výkon… jednoducho som chcela zastať, ale prekrížili sa mi lyže, neudržala som rovnováhu a pomalým, pomaličkým  tiahlym pádom smerovala k zemi… je to až neuveriteľné ako sa v takýchto momentoch úplne inak vníma čas, pripadalo mi, že padám nekonečne dlho a v hlave mi preklikávali slovíčka „zlomí sa – nezlomí sa?“(vážne!!!)… pádu som už fyzicky nedokázala zabrániť… a tým pádom napätie v krute v kostiach povolilo… (fyzika nepustí)…z dvoch použiteľných kostí v predkolení bolo zrazu päť nepoužiteľných…. priznám sa, že si vôbec nepamätám, že by som bola kričala od bolesti… šok bol asi tak veľký, že som ostala nemá… zato, keď mi asi o dve hodiny neskôr v nemocnici v Brezne vyzúvali lyžiarku z inkriminovanej nohy, tak som si to pekne vynahradila a kričala som z plného hrdla na celý špitál…. ale ešte sa vrátim do snehovej periny, v ktorej som ležala, kým neprišli chlapi z horskej služby, nepichli mi nejakú injekciu (asi proti tomu šoku) a nenaložili ma na kanadské sane… niektorí spolužiaci mi potom túto jazdu závideli, ale priznám sa, že si ju pamätám len matne – pozerala som na svet z horizontu lyžiarky – myslím teraz „topánku na lyžovanie“ na zasnežené stromy okolo svahu a lyžujúce postavy..:)…. zato si celkom dobre pamätám žoviálnu debatu v chate horskej služby, vypočula som si dobré rady a prognózy, bola som úplne v pohode (nebola som žiadna hrdinka len injekcia evidentne zabrala)…. netušiac, čo všetko táto zlomenina zmení (zlomí, prelomí, odlomí) v mojom živote (nielen v negatívnom zmysle…:)… nielen najbližšie dni, týždne a mesiace… (ale to už mám rozpísané v inej poviedke  – možno z nej bude novela alebo román, akurát neviem, koľko humoru sa mi do textu podarí vpašovať – priznám sa, že boli mnohé momenty, keď mi naozaj do smiechu nebolo)… ale pridám ešte odchod z Chopku: blížila sa sanitka (žiaden vrtuľník!), ale vzhľadom na tú celodennú chumelicu sa na Srdiečko nevedela dostať… a tak čakala niekde na príjazdovej na ceste a mňa dolu zvážali z horskej služby v nejakom otvorenom kombíku – nohy mi takmer trčali z auta (značku si nepamätám) – neviem, či mi stihli na lyžiarku navliecť nejakú červenú ponožku:)))… a tak sa priznám, že som trochu s malou dušičkou počúvala priebežne komentáre o príprave pretekov v Jasnej… veď Chopok!!!… (len žiadne nemocnice!!!!)… 
… a tak správy avizovali perfektne pripravené trate… ale na druhej strane „ľudský faktor“….ale, ako iste viete, preteky dopadli úspešne (nebyť sťažnosti na dlhú výmenu zlomenej tyčky bránky pred cieľom (druhý deň v druhom kole), keď sa poslednej pretekárke na štarte, ktorá chcela byť zjavne prvou – zdalo, že výmena trvá aj desať minút (nekonečno) a že jej to robia naschvál, ale riaditeľka pretekov trvala na tom, že výmena trvala len dve minúty – no ako som už spomínala, čas vo vypätých momentoch plynie nejak inak…)  a pre našu lyžiarku bol víkend v Jasnej úspešný zvlášť!!! ….komentátorka skonštatovala, že „Petra to dala na Pucciniho – podľa výroku z Turandot:  „Až vyjde ráno slnko – zvíťazím!!!“….. zbystrila som pozornosť… a vzápätí mi docvaklo, že to bude pečať vplyvu talianskeho trénera!… (pozn.: v sobotu bolo zamračené a posnežievalo – skončila druhá a v nedeľu, keď bolo slnečno vyhrala!)
…a tak mi nedá neposkytnúť nevyžiadanú dobrú radu:) „keď v sobotu chumelí, nechoďte lyžovať a ak pôjdete umyte si predtým vlasy (viem čo hovorím:))
… Jasná…. jasná…. jasná princezná!!! 
alebo aj Jasná Poľana…. ale to už som trochu mimo…(žeby trvalé následky pádu na lyžiach:))?


…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Turandot 
The Dream Before
cosmic girl
scorpions
snad je jí tu líp
  …a tak  na záver konštatujem že „dolámané ženy“ nie sú synonymom pre „zlomené ženy“… a tiež, že namiesto: „nešťastie nechodí po horách ale po…“ by som jednoducho navrhla niečo totálne optimistické ako napríklad: „šťastie chodí po horách ale aj po ľuďoch (v nich“:))) 
…bez lyží ale srdečne sa s vami dnes lúči s prianím všetkého dobrého doma pri PC či na svahu – vždy vaša Sally_Lu*
p.s. – a Petre ďakujem, že lyžuje aj za nás a pre nás! – a veľa slnečných dní!!!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *