… a tak pred šesťdesiatimi rokmi v lete začali v Berlíne stavať stenu…. múr…. (nič optimistické…)… ale keď ju takmer po tridsiatich rokoch v zime búrali (optimistické – až euforické)…. ale niektorí hovoria, že čaro Západného Berlína bolo v jeho zvláštnej izolovanosti a súčasne slobode (a po zbúraní steny sa z Berlína odsťahovali…)… a tak si hovorím (nech mi všetci odpustia tento bohapustý oslí môstík…)… „čo keď sa ťa zima opýta, čo si robil v lete?“…
… a tak som sa ešte pred otvorením nového školského roka (cez prázdniny) rozhodla zapísať sa do školy (keby sa ma náhodou zima mienila na niečo opýtať)…. nie, nevidíte zle zlepené písmenká… zapísala som sa do „autoškoly“… nie nemyslím tým teraz nejaký „autogénny tréning“… myslím tým tréning šoférovania auta…. a tak…. nejde o tradičný kurz… ten som predsa pred rokmi absolvovala – úspešne!!! a obdržala ružovú zalisovanú kartičku, na ktorej sú naspodku písmenká ABCDET….. okrem B sú všetky ostatné písmenká škrtnuté… ale keď niekto svoje čerstvé zručnosti (v čomkoľvek) nezačne používať, tak…. tak, je možné, že po rokoch pôjde na ďalšie jazdy… a tak keď ani tie nepresvedčia (samého – samú seba)…. tak po ďalších rokoch na ďalší (možno)…. najlepšie s celkom iným inštruktorom… nezaťaženým, čo vás nepozná, ale hlavne má brzdu pri pravom prednom sedadle…. a prípadne aj v celkom inom meste:))… a tak by som teraz mohla opísať ako som v jednu letnú sobotu dopoludnia krúžila po nejakom neznámom skladovom areáli – našťastie prázdnom:)…. a v pondelok svojou jazdou začala overovať a rozvíjať teóriu, či sa na pravom odbočení dá obísť celé mesto (celkom to šlo:))… a v utorok popoludní okolo parkoviska pred hypermarketom (pôvodný účel bol parkovanie…)…. keď som v stredu popoludní skackala hore kopcom…. neviem, prečo v istej chvíli inštruktor z auta vystúpil, snáď sa o seba nebál….(bol nejak dosť červený v tvári… alebo bolo to auto už na odpis… pokúšal osud i mňa, či sa nestane nejaká poistná udalosť?:)))…
… a tak som si spomenula nedávno pri čítaní rozhovoru s jednou herečkou… jednu vetu začínala asi takto: „…víte, ja neřídím..“. a nasledovali nejaké peripetie alebo zjednodušenia života, ktoré s tým súvisia… a tak som si spomenula na nejaký kostrbatý vtip, ktorý hovoril, že ľudia sa delia na tri kategórie: vodičov, nevodičov a polovodičov (možno sa pomaly z druhej kategórie preradím do tretej… a! – niekedy snáď možno z tretej do prvej!!!:)))….a tak, nebojte sa, ešte v najbližších dňoch sama v aute nevyrazím do ulíc… ani po koľajniciach – žiadna „Dáma na kolejích„:))…určite vás vhodne a citlivo o tomto kroku vopred upovedomím:))
… a tak si hovorím, že je niekedy dobré zbúrať v sebe nejaký múr… hlavne taký, čo sme si postavili v sebe sami…. „nikdy sa už, neposadím za volant, nenaučím sa parkovať a podobne“… a tak som si v tomto duchu v sobotu od susedy požičala bicykel… ako zarytý pešochodec a mhd užívateľ, som na jednostopom vozidle s manuálnym pedálovým pohonom nesedela od 12-tich rokov!!! … kolená sa mi triasli, ale niekde na konci ulice som zacítila vietor vo vlasoch… nezašla som ďaleko… ale určite som zbúrala nejaký malý plôtik vo mne:))
… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Wall 1989
School
Vlákna
… s prianím príjemného búrania stien…. veľa úspechov v prekračovaní rýchlosti vlastného chápania… a príjemný vjazd do septembrových dní vám praje vždy vaša Sally_Lu*
p.s.1 – ilustračné foto – aj po tejto cestičke s nespevnenou krajnicou som jazdila:))
p.s.2 – a najbližší víkend bude jazzový…
