…a tak som posledný aprílový piatok cestovala… cesta tam prebiehala v kľude (nie celkom v pokoji – česky v izbe… alebo by sa mohlo nazvať niekedy kupé izbou? – napríklad – obývačkou… a ten, kto si ide prisadnúť, by sa opýtal nie klasické: „mate tu voľno?“ – ale: „môžem ísť k vám na návštevu?“… nehovoriac o spacích kupé (tam sú asi rezervácie povinné… lebo inak by niekoho mohla prekvapiť otázka: „môžem s vami zdieľať ležadlo alebo lôžko?:))… a tak mi dnes prišla so mailovej schránky reklama, okrem iného propagujúca vlastné kupé na cestu vlakom – k moru…:))… a tak pekne chronologicky, vrátim sa k aprílovému piatku: lístok som si kupovala na poslednú chvíľu… dúfajúc, že po požiadavke: „prosím o miestenku do kupé, kde nik nesedí“ mi bude dopriate aspoň max. jeden spolucestujúci… keď som prišla do kupé, už tam sedeli dve dámy pri okne, a kým som telefonovala prechádzajúc sa po chodbičke, tak sa kupé zahustilo ešte o dve spolucestujúce… a tak som vôbec nemala chuť tam zapadnúť a pri pokračujúcom telefonovaní a prechádzaní sa po chodbičke objavila jedno kupé, kde sedel len jeden cestujúci… a tak som si tam prisadla aj bez miestenky, zaševeliac niečo v duchu, že miestenku mám, ale tam je plno… pán driemal a nevenoval mi žiadnu pozornosť…a tak som si mohla vystrieť nohy a nerušene pozorovať polia za oknom… do reči sme sa dali až pri jednej „čiernej stavbe“ pri trati… a tak som sa dozvedela, že kým som sa ja ledva-ledva ma poslednú chvíľu vychystala z Bratislavy, tak ten pán ráno okolo piatej – za svitania vyrážal už (až) z Osla!… a vystupovali sme v rovnakom meste a vyzeral celkom sviežo… zrejme celý natešený na stretnutia, ktoré mal naplánované… z rozprávania vyplynulo, že zrejme teraz, keď tieto slová čítate je už opäť v Nórsku…
….a tak som sa zas v prvý májový pondelok vracala vlakom do Bratislavy… dúfajúc, že v pondelok budú vlaky voľnejšie ako v nedeľu som predostrela pri okienku „malej stanice“ opäť tak trochu mizantropicko a zotrvačne protiepidemiologickú prosbu na prázdne kupé… mladý muž za okienkom hľadal, hľadal a celkom v pohode mi dal lístok… tešila som sa na fakt prázdne kupé… ale!!! … nečakala som, že v tom vagóne, kam mi lístok predal vlastne nie je žiadne kupé, len štyri „kójky“ a inak otvorený priestor… dalo by sa povedať tz. „vlakový open space“…a tak hoci priamo oproti mne nick nesedel, tak nejak sme všetci všetkých vnímali… niektorí pospávali, iní pozerali do laptopov a mobilov… vlak napriek úpravám v grafikone „štandardne meškal“… a niekde v polceste pristúpila žena s asi štvorročným dievčatkom… na stolík je položila kufrík a dieťa si pred sebou rozložilo cestovnú herňu… o chvíľu sa ozval podivný vrčavý zvuk… „ešte aby sa pokazil vlak!“ pomyslela som si a zdvihla oči od knihy (nebudem predsa písať, že som si robila pracovné poznámky do materiálov, aj keď je to pravda, knižka pôsobí oveľa príjemnejšie:)… a tak som zdvihla zrak a videla, že dieťa niečo montuje detskou vŕtačkou… skúmavo som sa pozrela na „vystajlovanú mamičku“ a hlavou mi prebehla myšlienka: „ako sa k tomu to dievčatko dostalo, pripravujú ju na povolanie sochárky, stolárky, „hodinovej manželky“ alebo zubárky? … raz som počula z rádia takú správu, že v starej Číne trénovali malých zubárov cca od troch rokov – prštekmi vyťahovali z dreva drevené kolíčky, s vekom čoraz silnejšie zatlčené, aby dokázali v dospelosti vytrhnúť pacientovi boľavý zub!… a tak netuším, aké povolanie bude mať malá cestovateľka… každopádne pôsobila veľmi húževnato a zaujato:)
… a tak som 3. mája zhliadla dokument o Věre Čáslavskej… pri príležitosti 80-teho výročia jej narodenia… a tak ukazovali známe zábery z olympiády v Tokiu, kde sa táto najznámejšia československá gymnastka stala miláčikom publika a dostala, možno ako jediná žena široko – ďaleko, samurajský meč… a potom v Mexiku v roku 1968 (október!!!) stála na jednom stupni víťazov spolu s ruskou športovkyňou, s ktorou mali úplne rovnaký počet bodov… a tak najprv zaznela československá hymna a chvíľu na to hymna ZSSR – vtedy Věra sklonila hlavu a odvrátila ju bokom od spoluvýherkyne… a tak bolo všetkým všade na svete všetko jasné… a tak, na konci dokumentu spomenula, že jej raz nejaká veštica povedala, že bola v minulom živote samurajom… samuraj – nesamuraj – rozhodne to bola veľká bojovníčka!… a tak, tiež 3. mája, preletela médiami správa o skone druhej veľkej bojovníčky – Medy Mládkovej, ktorá sa narodila rok po skončení prvej svetovej!!!… priznám sa, že som na „jej“ Sovovy mlýny na Kampe v Prahe zatiaľ vždy „pohlížela z povzdálí“, ale pri najbližšej návšteve Prahy sa tam určite pôjdem pozrieť…hoci Museum Kampa… bolo oficiálne otvorené v roku 2003 (po povodni 2002, keď bola budova zasiahnutá, ale vzácne zbierky výtvarného umenia, ktoré venovala Prahe, ostali nepoškodené)…
…jednu vec máme vždy naviac pred ostatnými – sami seba.../E.S.
…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Audrey
Sharon
Adele
… a tak sa s vami dnes lúčim s prianím: „majte krásny máj!“… poťažmo: v stodole už v máji raj:))vždy vaša Sally_Lu*
p.s.1 – a tento týždeň okrem troch milých dvoch kolegýň oslavujú aj: Žigmundovia, Hermíny a Moniky – všetko najlepšie!
p.s.2 – a 6. mája je „deň bez diét!“… a v nedeľu „Deň matiek“
p.s.3 – a lunárny kalendár radí: hľadajte… to dobré! a tiež: chodťe na prechádzku a buďte aktívni!
